Dobrosrdečný Slovák nie je oxymoron

Autor: Peter Nagy | 18.12.2011 o 22:47 | Karma článku: 8,78 | Prečítané:  998x

Zase mäso. Na stôl mi priniesli fazuľu schovanú pod obrovským plátom údeného bravčového. Mimovoľne som lakťom zavadil o zväčšujúce sa brucho a s povzdychom si vypýtal riedke srbské pivo. Kým mi ho priniesli, očami som prebehol osadenstvo letnej terasy. Sedela tam skupina hostí z Nemecka, ktorí hlasne vykrikovali to svoje: „Ja!“ a „Wirklich?“, potom niekoľko domácich štamgastov a starší manželský pár sediaci hneď pri mne. Počul som, ako sa medzi sebou tlmene rozprávajú nemecky. Keď k nim prišla obsluha, objednali si po slovensky. Nedokázal som ich strčiť do žiadnej škatuľky. Užíval som si teplé srbské počasie, keď si po pol hodine ku mne prisadol starší pán. Svoju manželku nechal pri stole a povedal:

 

„Počul som, ako ste si objednávali po slovensky. Vy ale nebudete odtiaľto, že?“ Pozeral na mňa s očakávaním. Ja som iba prekvapene zdvihol oči od monitoru a povedal som:

„Som Slovák, ale nie tunajší. Pochádzam priamo zo Slovenska,“ odpovedal som.

„A smiem sa opýtať, čo tu robíte?“ Povedal so zvláštnym prízvukom. Cítil som v ňom kúsok nemeckej intonácie ale aj mäkký vojvodinský prízvuk.

„Som tu na novinárskej stáži už niekoľko týždňov.“ Usmieval sa na mňa. A potom v rovnakom momente ako sa mi predstavil, som aj zabudol jeho meno, čo ma mrzí doteraz. Potom som sa ho opýtal:

„Čo vás privádza do Srbska?“ Ako keby čakal presne na túto otázku. Videl som na ňom, že mi strašne túžil povedať svoj životný príbeh.

„Viete, ja aj moja žena,“ ukázal na dámu, ktorá nás celú konverzáciu so záujmom sledovala, „bývame v Nemecku. Ale narodil som sa tu. Vo Vojvodine. Viete, v tom čase tu ešte žili Nemci. Nie veľa. Len v niektorých dedinách, zväčša ako gazdovia. Za Uhorska sem prišli kvôli pôde. Moja rodina tu žila desiatky rokov. Prišla ale druhá svetová vojna. Všetci sa museli schovávať. Niekoho zabili, niekomu sa podarilo utiecť. A mňa tu vtedy museli nechať. Bol som príliš malý, aby ma mohli zobrať k vzdialenej rodine v Nemecku. Moji rodičia na svojom gazdovstve zamestnávali tunajšie ženy ako pomocnú silu. Vychádzali s nimi dobre. Poprosili ich, či by ma nevzali. Prichýlili ma Slováci, ktorí tu žili. Preto viem po slovensky. Vychodil som niekoľko slovenských tried. Neskôr ale pre mňa prišla sestra z Nemecka a odvtedy som žil tam. Viete, teraz, keď sa už dá cestovať, som sa vrátil. V dedine Maglić, kde žilo najviac Nemcov sme postavili pamätník a preto sme tu.“

So zvedavosťou som dopočúval jeho príbeh. Nakoniec sa so mnou rozlúčil a odišiel.

Niekedy musíte ísť do sveta a hľadať mesiace hľadať, aby ste našli podobné príbehy ľudí. Aby ste našli toho človeka, ktorý vám povie svoj životný príbeh, na konci ktorého si uvedomíte, aký jednoduchý a nudný život žijete. Kedy ste asi prvý raz pyšní na svojich krajanov. Mne na to stačilo objednať si pivo.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

TV

Chcete cvičiť? Takto si zostavíte ten správny tréningový plán

Tréner Radovan Gergeľ radí, ako začať cvičiť.


Už ste čítali?